Okno nemá pravouhlý tvar, ako sme zvyknutí a ako automaticky očakávame, ale lichobežníkový. V našich očiach sa navyše zobrazuje natoľko podobné normálnemu, pravouhlému oknu, že mozog vôbec nenapadne zvažovať, že by okno mohlo mať nejaký iný tvar. Zbiehanie vodorovných strán a rozdiely v rozmeroch zvislých strán pripisuje len a len perspektívnemu skreslenie.

Dlhší zvislý okraj preto vidíme v priebehu otáčania stále ako ten bližšie,
a to aj keď je práve na vzdialenejšej strane. S približovaním okna k rovine kolmej na smer nášho pohľadu sa jeho pohyb zdanlivo spomaľuje, až sa na chvíľu akoby zastaví a potom pokračuje v opačnom smere. To isté sa opakuje pri priblížení okna k rovine o 180° neskôr. Okno tak za jednu skutočnú otočku zdanlivo zmení smer dvakrát.

Pre umocnenie paradoxného vnemu je vsadená doprostred Amesovho okna tyčka, ku ktorej ale nepristupujeme s žiadnymi predpokladmi o jedinom správnom tvare, takže dojem oscilácie nevyvoláva a vidíme ju otáčať sa stále v rovnakom smere. Vyzerá to, že sa najprv točí rovnako s oknom, potom v kritickom bode akoby prestúpi cez okno a pokračuje ďalej.

Základnou podmienkou fungovania klamu je lichobežníkový tvar okna a zodpovedajúca pozorovacia vzdialenosť. Účinok klamu je ale možné ďalej umocniť. Napríklad tým, že v rámoch sú dokreslené tiene, ktoré oknu dodávajú plastický výzor. Dôležitý je tiež rozdiel v dĺžke oboch zvislých rámov a súčasne rozdiel v dĺžke kratšej zvislej strany a oboch vodorovných strán. Podobne môže dojem ovplyvniť aj rýchlosť otáčania alebo pozorovacia vzdialenosť.

Autorom ilúzie je Adelbert Ames Jr., známy hlavne pre neobvyklú izbu – Ames room, ktorá sa nachádza aj v našom múzeu.